Súťaže, olympiády

1. miesto v 6. ročníku literárnej súťaže Odkaz Karolíny Brüstleovej v kategórii A – próza - základné školy získal Matej Hodas  z 9. A triedy. Srdečne mu blahoželáme.

Víťazná práca

Performer

 

Viete, v Žiline je istá budova, ktorá sa volá saleziánske oratórium, ale všetci zainteresovaní ho nazývajú oratko. Je to akoby centrum pre mládež, kde sa môžete plnohodnotne rozvíjať, ale tento príbeh nie je ani tak o ňom ako o tom, čo som vďaka nemu zažil.

Raz, bolo to tuším krátko po Vianociach, sa ma sestra spýtala, či by som nechcel pomáhať s prípravou don Bosco show. Je to každoročné divadelné predstavenie, ktoré nacvičí a zahrá tamojšia mládež. Myslel som si, že budem snáď natierať kulisy, alebo čo ja viem čo ešte, ale povedal som si a jej tiež: ,,Áno.’’ Keď som tam prišiel, vykľulo sa z toho niečo celkom iné.  Mal som hrať jedného z performerov. Performer je človek, ktorý je skoro herec, ale nemá za úlohu hrať predstavenie. Má ho oživiť, vtiahnuť divákov do deja alebo ich svojím správaním postaviť pred morálnu dilemu. Často sa pritom zraní, alebo ho zrania diváci. Nuž tu to až tak vyhrotené nebolo. Rozdelili sme sa na dve skupiny. V prvej boli tzv. verejní. Boli to väčšinou herci, ktorí priamo napomáhali dejovej línii. A v druhej sa nachádzali tajní, bol som tam aj ja. Našou úlohou bolo robiť rôzne veci. Napríklad v jednej scéne performer kričí: ,, Pohni!’’ alebo v ďalšej sa mal niekto iný postaviť, znechutene zakričať a odísť tak,  aby o ňom všetci vedeli. Voľba padla na mňa, ejha,  hovorím vám, že je veľmi ťažké trafiť hranicu medzi prirodzene hlučným a očividne hraným. A ešte jedna vec, ktorá ma celkom pobavila. V určitý čas sme mali začať tlieskať, a tak sme cvičili tri intenzity potlesku. Nuž, vpadol som do toho, už nebolo cesty späť.

Začalo sa odpočítavanie do premiéry, ktorá bola zároveň aj posledným predstavením. Prvá skúška, druhá skúška, generálka a ... A to, na čo sme všetci čakali,  na čo sme sa tešili, a to,  z čoho sme mali najväčšiu trému. Nastal deň premiéry.

My performeri sme sa zamiešali medzi prichádzajúcich divákov a posadili sme sa na vopred vybrané miesta. Zavreli sa dvere, roztiahla sa opona, srdce búši trochu rýchlejšie. S troškou úsmevu na tvári som sa rozhliadol po okolo sediacich, nič netušiacich ľuďoch. Zamyslel som sa, ako asi budú reagovať, keď zahrám svoju úlohu. Ale moc dlho som sa zamýšľať nemohol, pretože hra sa už začala a ja som nechcel zmeškať ani chvíľu. Bolo to veľmi pútavé, dokonca až tak, že som sa musel každú chvíľu niečím rozptýliť aby som nezabudol na svoju úlohu. A tak to  teda šlo, prvá scéna, druhá scéna, tretia scéna... a je to tu scéna číslo šestnásť. Už zostávalo len pár minúť a zachvátil ma ten známy pocit nervozity. Ale na nervozitu nebol čas, pretože už ubiehalo posledných pár sekúnd. Tri, dva, jeden...  a je to tu, teraz alebo nikdy (a tentoraz doslova). Postavil som sa a zahučal na celý Dom odborov: ,,Tak na toto sa už nedá pozerať!’’ a teatrálne, ale prirodzene, som odišiel.

                Väčšina ľudí sa na mňa pozerala veľmi vyčítavým pohľadom. Avšak nakoniec pri záverečných poklonách sa všetko vysvetlilo a nielen herci, ale aj performeri zožali veľký potlesk. A tak som bol pri tom a nezostal som ticho.    

            

 

Literárna súťaž Odkaz Karolíny Brϋstleovej

Už po piatykrát sme sa zapojili do literárnej súťaže, tohtoročnou témou bol citát Matky Terezy:

„ Mier sa začína úsmevom.“

Porota v troch kategóriách posudzovala anonymne 102 prác od 89 autorov z celého Slovenska.

Naša škola získala vynikajúce umiestnenie v I. kategórii – v próze, žiaci 5. – 9. ročníka základných škôl :

1. miesto:  Laura Benková, 8. A, ZŠ Lietavská Lúčka

 

3. miesto:  Rebeka Bitušiaková, 8. B, ZŠ Lietavská Lúčka

 

Čestné uznanie:  Martin Rzseszoto, 6. A, ZŠ Lietavská Lúčka

 

  Veronika Balejová, 7. A, ZŠ Lietavská Lúčka

Slávnostné vyhodnotenie sa uskutočnilo  4. apríla 2014 v Podhorí . Svoje práce čítali ocenené žiačky Laura Benková a Rebeka Bitušiaková.

                           Víťazná práca Laury Benkovej

V Lietavskej Svinnej 15. 01. 2014

Ahoj, Terezka!

 

Začal sa nový rok, sľúbili sme si, že sa stretneme, ale bola som na plaveckom sústredení, veľmi mi chýbajú naše nekonečné rozhovory, Tvoje povzbudenie. Využívam aspoň túto možnosť zdôveriť sa Ti.

Trápi ma, akí sú ľudia na tomto svete. Žijeme v dobe zhonu a stresu. Všetci sa ponáhľame a často nemáme čas na milé slovo, pohladenie a celkom jednoduché objatie.

Na jazyk sa mi tlačí otázka: „ Máme sa vôbec radi? Čo je to mať rád?“

Stali sa z nás materialisti a na city akosi zabúdame. Stačí nakúpiť, navariť, upratať, priniesť dobré známky? Sú naše medziľudské vzťahy naozaj úprimné? Vieme ešte vôbec čo je to láska?

Toto sú otázky, na ktoré existujú rôzne odpovede. Každý je iný, máme rôzne priority a iné vnímanie svojho okolia. Čo vyhovuje mne, nemusí vyhovovať ostatným.

Tento rozdiel vnímam aj u nás doma. Rodičia sa stále ponáhľajú. Nemajú čas na rozhovor a len tak si spolu posedieť pri káve. Povedať si, že sú šťastní, že majú jeden druhého a spolu zvládnu všetky situácie, ktoré život prinesie.

Otec pracuje celý deň, aby pre nás, svoju rodinu zabezpečil peniaze a všetko, čo potrebujeme a chceme. Po príchode domov ešte stále pracuje, telefonuje a rozmýšľa o tom, čo ho čaká zajtra.

Mamina sa stará popri práci o domácnosť a snaží sa vniesť do domu aj trochu porozumenia a lásky. Vyčíta otcovi, že nevie vypnúť a oddeliť prácu od súkromia. Chce, aby si oddýchol, ale on to akosi nevie.

Keď to začnú riešiť, vzniká hádka. Hádka je krajšie povedaná „vojna“. Nie, nebijú sa, len slovne si každý bráni svoj názor.

Mama presviedča otca, že je fajn, že máme všetko a máme sa dobre. Je super, že pracuje, že je šikovný a dokáže sa postarať perfektne o rodinu. O jeho schopnostiach nezapochybuje ani na chvíľu. Chce však trošku viac. Viac lásky, porozumenia pre seba a pre nás. Sú to city, na ktoré netreba svaly ani veľa času. Stačí srdce a pár minút.

Otec zasa ostrejšie odpovie, že nechápe, čo sa jej nepáči, veď robí maximum a ona je stále nespokojná.

„Čo ešte chceš?“ Hádka sa stupňuje.

Otec kričí, mama tiež. Kto má teda pravdu?

Podľa mňa je veľmi ťažké byť rodičom. Verím otcovi, že je po celodennej práci unavený a často sa mu nechce po príchode domov rozprávať a zaoberať sa mnou alebo mojou sestrou. Zároveň však dávam za pravdu aj mame, že sa z nášho domova vytráca komunikácia. Málo spolu hovoríme, lebo nie je čas, alebo sme už unavení a chce mať každý svoj pokoj.

Moja malá dvojročná sestra je expert. Bez zaváhania skočí do búrlivého rozhovoru rodičov a zakričí: „Nehádajte sa a nekričte už!“ Mama s otcom na seba pozrú a usmejú sa. Tento úsmev má zázračnú silu a dokáže zmierniť aj rozhnevané srdce.

Vďaka malému človiečikovi, ktorý sa nebojácne postaví svojim rodičom a zvýši hlas, prichádza pokoj a naši si uvedomia, že hádky nič neriešia.

           Prajem Tebe a celej Tvojej rodine po celý rok veľa radosti a šťastia.

 

Laura

 

 

 

 

 

 

PREČÍTAŤ